Eric Däniken

Zatiaľ najväčším leteckým nešťastím (okrem 9/11, lebo to je kapitola sama pre seba) bola zrážka dvoch lietadiel na vzletovej dráhe letiska Los Rodeos na Tenerife v marci 1977. Vtedy zahynulo 583 ľudí v obidvoch lietadlách. Je to už takmer 40 rokov – to je dosť času na vyšetrenie okolností a príčin tejto havárie. V podstate sa na seba nabalilo niekoľko udalostí, ktoré viedli v nešťastiu (a tak je to u väčšiny havárií, nielen leteckých).

Veľké letisko Las Palmas (Grand Canaria) muselo byť zavreté, lebo tam teroristi odpálili bombu. Tí teroristi boli zo separatistickej skupiny Fuerzas Armadas Guanches – za autonómiu Kanárskych ostrovov. Vtedy bola taká doba. Všetky (medzi)pristátia boli teda presmerované na neďaleké, ale výrazne menšie a menej vybavené letisko Los Rodeos na ostrove Tenerife. Letisko len z námahou zvládalo toľko veľkých medzikontinentálnych lietadiel na svojej malej ploche. Aby to však bolo ešte napínavejšie, začali na letištnú plochu vzhľadom ku geomorfologickým vlastnostiam ostrova sadať husté mraky. No a posledou kvapkou bola nedočkavosť kapitána holandského KLM, ktorý bol príliš skúsený na to, aby počúval rady nejakého panáčika z riadenia letovej prevádzky na nejakom zaprdenom malom letisku. Tuto je odkaz na popis celej udalosti v angličtine (kto preferujete holandštinu alebo azerbajdžánštinu – môžete si prepnúť do inej jazykovej verzie, anglická ale podáva najviac detailov).

Priebeh udalostí okolo havárie letu MH17 je zatiaľ stále vo vyšetrovaní, jedno je však isté – príbuzným a kamarátom obetí havárie ich blizkych nikto nevráti (to platí samozrejme pre všetky havárie – i tú popísanú vyššie). Príčinou bol sled udalostí, ktoré si dovolím pripomenúť v skratke: prezident Janukovyč odmieta podať prihlášku o budúce členstvo Ukrajiny v EÚ (pre menej vzdelaných, zato o to viac zasvätene kričiacich – medzi prihláškou a členstvom EÚ sa počíta s niekoľkými rokmi rokovaní v celom zozname kapitol. Rokovania sú vyjednávanie dvoch strán – EÚ na jednej strane a kandidátsky štát na druhej strane. Ak sa obe strany zhodnú na všetkých kapitolách, môže sa kandidátsky štát rozhodnúť, že sa stane členom. Potvrdí to buď parlament alebo ľudové hlasovanie. Do EÚ teda vstupujú dobrovoľne občania, ak ich je väčšina pre vstup. Ak nie, tak sa do EÚ nevstúpi). Neviem, či koncom roka 2013 bola za vstup do EÚ (presnejšie povedané „za úvahu o vstupe – podmienky je treba ešte vyjednať“ väčšina Ukrajincov, každopádne neexistoval ani žiaden oficiálny výstup / dokument, že väčšina Ukrajincov je proti tejto myšlienke. Napriek tomu Janukovyč rozhodol, že Ukrajina je proti úvahám o rokovaniach o vstupe do EÚ.

Potom to už dostalo rýchly spád: nas*atí „pro-európski“ demoštranti, potlačenie demonštrácií, ešte viac nas*atých proeurópskych demonštrantov, ešte väčšie potlačenie demonštrácií, krvavé bitky hlava-nehlava, mŕtví na strane demonštrujúcich i potláčajúcich, stále väčšie násilnosti aj v iných mestách, strata pozícií Janukovyčovej administratívy, útek Janukoyča, bezvládie, chaos a vďaka tomu zapojenie a radikalizácia rôznych záujmových skupín, občianska vojna. Separatisti v Donbase a Luhansku boli len jednou z nich (boli to také východoukrajinské Fuerzas Armadas Guanches); čiastočná stabilizácia moci, nové voľby, nový parlament, vláda, prezident, boj proti radikálnym záujmových skupinám (donbasskí separatisti, ukrajinskí nacionalisti a iní zločinci). No a nakoniec civilné lietadlo nad týmto nepokojným kotlom, jeho zasiahnutie v rámci vojenských operácií.

Západné štáty (to sme aj my, keby to niekomu nedochádzalo) hneď obvinili Putina, že dodal protilietadlové systémy BUK, ktorým bolo civilné lietadlo zasiahnuté. A zostrili sankcie. A Putin zostril sankcie proti Západu tiež.

Máme tu v Európe vyše 70 rokov kľud a mier, z toho 50 rokov vďaka existencii dvoch proti sebe stojacich po zuby ozbrojených vojenských blokov. Keďže Rusko skočilo v roku 1917 zo zaostalého feudalizmu rovno do socializmu (kým Západ sa k tomu socializmu prehrýzaval desaťročia cez kultivovanie kapitalizmu), musí si aj ono týmto obdobím kultivácie kapitalizmu prejsť a my musíme zhovievavo počkať. Čím viacej sankcií a rozmiestnených jednotike NATO na jeho hraniciach, tým pokojnejšie môžu Rusi kultivovať kapitalizmus vo svojej krajine. Západ dnes ovláda Rusko cez biznis, veľké západné korporácie tam využívajú ich pracovnú silu a prírodné bohatsvo. Stačí podplatiť príslušné miesta (napr. gubernátori alebo ministri) a kšefty fungujú hladko – sankcie, nesankcie. Toto ale skončí v momente, keď sa gubernátori a ministri a iní úradníci nebudu chcieť dať podplatiť. To budú v kultivovaní kapitalizmu mentálne zhruba tam, kde je väčšina západných krajín dnes. A potom sa dočkajú snáď aj toho socializmu – presne ako ho my tu pomaličky budujeme v našej EÚ.