Slovenský hokej sa – po júnovom kongrese a voľbe vedenia SZĽH – podľa niektorých „polarizuje“. Miesto zblíženia stanovisiek dvoch táborov, ktoré súťažili o miesto prezidenta SZĽH a užšieho vedenia, sa konfrontácia medzi obomi stranami naopak vyostruje.
Najprv začali „lintnerovci“ kritizovať férovosť voľby prezidenta, potom niektorí hokejisti verejne odmietli účasť na galavečere, neskôr odmietli reprezentovať. Napriek tomu ukázali „nemečkovci“ ústretovosť a ponúkli Mirovi Šatanovi post generálneho manažera reprezentácie. Ten ho odmietol. Tiež sa „nemečkovci“ vyjadrili, že niektoré programové body z Lintnerovho programu sú fakt dobré a radi by ich vo svojom funkčnom období realizovali.
Keď odmietne účasť v reprezentácii nejaký hokejista tesne pred turnajom (MS, ZOH), tak väčšinou má viac či menej pochopiteľné dôvody (doliečujem zranenia, nie som vo forme, mám rodinné problémy, manažér ma nepustí…). Ako tréner národného mužstva, generálny manažér alebo prezident zväzu si povzdychnem a hľadám iné riešenie zostavy. Ak mi však celý rad aktivných špičkových hráčov ešte takmer rok pred najbližšími MS a priori oznámi, že s nimi nemám počítať, je to chrstnutie popola do očí, vyhlásenie vojny, napľutie do tváre. Preto nechápeme „nemečkovcov“, prečo aj po tejto „inzultácii“ prichádzajú s ústretovými návrhmi (GM pre Šatana, realizácia nápadov z Lintnerovho programu).
A tiež nerozumieme „lintnerovcom“, prečo sa nechcú podieľať na zlepšovaní slovenského hokeja, keď im (staro)nové vedenie zväzu túto možnosť aktívne ponúka. Pokiaľ by v tomto celom šlo iba o šport (hokej), vyzeralo by to celé skutočne nepochopiteľné. Tuto ale nejde (len) o hokej. Váhostavu, CT prístrojom, diaľničnému obchvatu Bratislavy, platinovým sitkám, tunelu Branisko alebo budove daňového riaditeľstva v Nitre ľudia príliš nerozumejú. Tieto prípady sú pre drvivú väčšinu ľudí príliš zložité. Hokeju rozumie každý (Slovák aj Slovenka), každý pozná Hossu, Gáboríka, Tatara. Skupina Slovákov, ktorí sa vďaka svojmu talentu a snaživosti vypracovali medzi najlepších hokejistov v zahraničí a prežili tam (väčšinou úspečne) značnú časť svojej športovej kariéry, hokejisti, ktorí zažili na vlastnej koži, ako funguje normálna otvorená spoločnosť (USA, Kanada, Švédsko, Fínsko, Švajčiarsko….), kde sa dajú vlastnou poctivou prácou zarobiť veľké peniaze a získať rešpekt aj ako cudzinec, stúpili počas júnového kongresu do toho páchnúceho slovenského skorumpovaného lajna, videli hlasovať o top vedení hokejového zväzu všakakovaké pokladníčky, upratovačky, vrátnika zo SZĽH – a teraz reagujú podráždene (schválne, kto z vás by nereagoval podráždene, keby omylom stúpil do …výkalu?)
Slovenský hokej sa nepolarizuje. Slovenský hokej sa stal dejiskom konfrontácie medzi podstatou ľadového hokeja – tímového športu s tvrdými hitmi ale férovými pravidlami (asi by sa naše hokejové hviezdy na celý hokej dávno vykašľali, keby neboli presvedčení, že to je férový šport, však?) a kšeftárskou mentalitou vekslákov, ktorých jediným cieľom – nakoniec to povedal aj ich hovorca Nemeček – je biznis okolo MS 2019. Prípadný zostup do kategórie B MS a odliv slovenských fanúšikov by ich určite nebolel tak, ako nemožnosť prisať sa na štátny cecok pri MS 2019 – tam si vystačia aj so zahraničnými hokejistami a zahraničnými fanúšikmi. Takéto pijavice máme v školstve, zdravotníctve, doprave, iných športoch….prakticky všade. Niektoré dokonca v niekoľkých „sektoroch podnikania“ naraz. Hokeju rozumie každý (Slovák a Slovenka), preto dúfam v ďalšiu nedohodu. Vred sa nelieči tak, že sa prelepí leukoplastom (Miro generálnym manažérom repre, Rišo prezidentom extraligy atd.). Je treba ho vyoperovať. Bezo zvyšku.